Za všetko Ti ďakujeme, oci!

Otec je stelesnením sily, odvahy, bezpečia i neopísateľnej lásky k rodine. Kým väčšinu času sa o rodinu stará spolu s maminkou, práve v tretiu júnovú nedeľu, na Deň otcov, sa naše „svety“ na chvíľu točia práve okolo otcov. Ďakujeme im počas neho za ich úlohu v našich rodinách, za ich lásku, starostlivosť i za všetko, čo pre naše rodiny robia. A takéto veľké a láskyplné ďakujem patrí aj otcovi Marekovi, ktorý poodhalil dvere do svojej rodiny a ukázal, že v rodinách v našom okolí existuje aj takáto podoba otcovstva.  

Hrdina od slova bojovať

Všetky vlastnosti takého najúžasnejšieho SUPERtata má v očiach svojej rodiny aj dvojnásobný otec Marek. Jeho rola otca sa ale oproti iným oteckom zmenila vo chvíli, keď sa na svet vypýtal jeho druhorodený syn Maximko predčasne . Okrem toho, že sa narodil ďaleko pred termínom – ako predčasniatko, v dvoch rokoch mu diagnostikovali Williams-Bouerov syndróm. Pre tento syndróm je však okrem čŕt tzv. „šmolka“ a istej formy znevýhodnenia charakteristická aj pridruženosť viacerých ďalších diagnóz, ktoré neskôr doplnila ďalšia diagnóza – leukémia. A tak sa malý bojovník pasoval s nástrahami, ktoré mu do jeho cesty život pripravil po boku svojho nemenej odvážneho a milujúceho tatina.

Marek má deň oznámenia diagnózy – leukémia – svojho syna živo pred očami. „I keď sme vedeli, že máme dieťa so zdravotným znevýhodnením, v ten deň nastal veľký zlom v našich životoch. Mali sme naplánovanú dovolenku a letné prázdniny. V tú chvíľu som skončil s podnikaním a večer naše kroky smerovali na detskú onkológiu, kde už Maximko dostával transfúziu krvi a prvú dávku chemoterapie. Život sa nám všetkým zrazu začal točiť úplne inak,“ spomína si Marek, ktorý pri tom všetkom držal syna pevne za ruku s podporou, že všetko spoločne zvládnu.

V nemocnici bez rozdielov

Kým Maxima kvôli jeho znevýhodneniu v dôsledku WB syndrómu do bežnej škôlky nevzali, na onkologickom oddelení si boli maličkí pacienti vo všetkom rovní. Marek to s odstupom času vidí ako veľké pozitívum, ktoré Maximka v mnohom posunulo vpred. „Keď už po dlhšej dobe izolácie sprevádzaný len z jedným z nás mohol medzi ostatné deti do herne, škôlky či za, dovtedy nepoznaný, spoločný detský jedálenský stôl, začali sa diať veci. Zrazu sedel s ostatnými deťmi za jedným stolom, spolu jedli, hrali sa. Učiteľky v nemocničnej škôlke nerobili medzi ním a ostatnými deťmi rozdiel,“ opisuje Marek chvíle, ktoré označil za nemocničnú inklúziu.

Marek si s úsmevom vybavuje spomienky aj na to, ako sa Max rýchlosťou blesku naučil od detí počítať či jazdiť v šliapacom autíčku a pretekal po chodbe, hoci mu ešte predtým na ihrisku márne otecko ukazoval, ako na to. „Ostatné deti ho vtiahli do hier. Napriek tomu, že tam bolo veľa ťažkých, boľavých a náročných chvíľ, Maxovi napríklad nevedeli napichnúť žilu, absolvoval nespočetné lumbálne punkcie, narkózy, odbery kostnej drene, no zažili sme tam aj veľa zábavy a nadviazali pekné priateľstvá,“ hovorí Marek o trištvrte roku, ktorý trávili striedavo s manželkou v nemocnici s ich hospitalizovaným synom. Na druhej strane však vyzdvihuje mimoriadne veľké pokroky, ktoré Maximko vďaka svojim spolubojovníkom na detskej onkológii za ten čas urobil. Ďalší rok a štvrť už za liečbou do nemocnice len dochádzali a dnes na toto obdobie zostali rodine spomienky a pravidelné kontroly.

Hrdý a milujúci otec

Otec Marek je na svojich synov mimoriadne hrdý a trávi s nimi čo najviac aktívneho i voľného času. Venuje sa s nimi ich záľubám, s manželkou ich v tom podporujú a pri Maximovi navyše vynakladajú všetko úsilie na to, aby bol jeho život čo najviac plnohodnotný a naplnený najmä neohraničenou láskou. „Maximko vždy v istej miere zaostával v bežných činnostiach oproti zdravým deťom vo všetkom, ale jeho úsmev, láskavosť, a spoločenskosť je to najkrajšie, čo mu práve jeho genetická diagnóza dala. Chuť pomáhať, učiť sa a byť prospešný mu nikdy nechýba a chce byť účastný akejkoľvek aktivity, aj keď ju nepozná a iba ju objavuje,“ opisuje svojho synka s najväčšou láskou jeho milujúci a milovaný otec Marek s dôrazom, aby všetci rodičia dali svojim deťom možnosť ukázať, čo v nich naozaj je.

Za rozhovor ďakuje Veronika Kmetóny Gazdová.

K Dňu otcov prajeme všetkým oteckom hlavne veľa zdravia, lásky a aby aj všetky nasledujúce dni boli plné radostí a rodinného šťastia. Bez rozdielov. Prijatím spoločnosti všetkých – rodín, ich členov a za každých okolností.

Tento článok vyšiel v rámci projektu z Ministerstva spravodlivosti SR a dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie.